Telo je chrámom Ducha. Tak ako sa staráme o svoju duchovnú zložku, rovnako dôležité je starať sa aj o tú fyzickú.
Keď som 10 mesiacov pracoval ako dobrovoľník v Hospici milosrdných sestier v Trenčíne, videl som mnoho ľudí, ktorí boli odkázaní už len ležať na lôžku. Nemohli vstať a prejsť sa po izbe, alebo na toaletu. Boli úplne odkázaní na starostlivosť sestričiek a lekárov.
Vyjsť si na prechádzku do mesta, alebo prírody je pre nich nedosiahnuteľný sen. Klienti, ktorých telo to znesie, majú v lete možnosť aj so svojim mobilným lôžkom stráviť nejaký čas na trávniku v areáli hospicu.
A to len vďaka mimoriadnej empatii a starostlivosti ľudí zo zlatými rukami a srdcami, ktorí tam pracujú. Nemôžu sa sami rozhodnúť vstať a ísť. Sú odkázaní na ich pomoc.
Vždy keď som odtiaľ odchádzal, kráčal som dole po schodoch, nastúpil som do auta, odviezol som sa pohodlne k bytu, vystúpil z auta, vyšiel po schodoch. Po vlastných nohách. Bez toho, aby ktokoľvek venoval čo i len najmenšiu pozornosť tomu, že ja sa potrebujem niekam premiestniť. Išiel som, kráčal som kam chcel.
Po svojich vlastných nohách.
Funkčné telo je obrovský dar. Túžim zostať čo najdlhšie nezávislý od pomoci iných v základných ľudských potrebách.
Nie z pýchy, alebo neschopnosti prijať od niekoho pomoc, ak by som to potreboval. Chcem pristupovať k svojmu telu zodpovedne, pretože si teraz oveľa viac uvedomujem, akú vzácnu vec som pre svoj život dostal.
Funkčné telo.
V mladosti som prakticky vôbec nešportoval a môjmu telu to vôbec nevadilo. Skôr než som začal vo svojich 36 rokoch pravidelne cvičiť, vstával som z postele stuhnutý a s bolesťami v krížoch. Dnes stačí 15 minút ráno niekoľko jednoduchých cvikov a telo sa mi za to odmeňuje bezbolestným fungovaním.
Je zázrak, že môžem ráno vstať a chodiť po vlastných nohách. Že neležím bez pohnutia odkázaný na pomoc iných.
Vidím okolo seba mnoho ľudí, ktorí preťažujú svoje telo nadmerným množstvom nezdravého jedla a nevyužívajú jeho pohybový potenciál.
Vlastné telo ich potom trápi, komplikuje im život, sťažuje základnú rutinu denného fungovania – pretože sa k nemu nesprávajú zodpovedne.
Je to zvláštne. Venujeme pozornosť svojim domom, autám a koníčkom, aby nám bolo dobre. Ale starať sa o vlastné telo, v ktorom žijeme 24 hodín denne, to nám ide akosi ťažšie.
Auto môžeme vymeniť, aj dom predať a presťahovať sa, ale telo – s tým zostávame do konca života.
Nezaslúžilo by si práve preto oveľa väčšiu pozornosť?
