Ako sa z dobrých ľudí stávajú takí, ktorí sú schopní schváliť aj vraždu?

yin yang photo
Foto autor: h.koppdelaney

Na tejto planéte by sme ako ľudia mohli žiť v mieri a pokoji. Ale nežijeme. Vidíme okolo seba nenávisť, ľahostajnosť, vojny. Čo, z inak celkom dobrých ľudí, ktorí nemajú zlé úmysly, urobí ľudí, ktorí sa stále považujú za dobrých, ale výsledkom ich rozhodovania je zabíjanie jednotlivcov, skupín, alebo schvaľovanie genocídy miliónov ostatných?

Britský psychológ Stephen Reicher v rozhovore Otakara Horáka uvádza niekoľko krokov, ktoré z inak dobrého človeka spravia takého, ktorý je schopný schváliť likvidáciu iných. 

  • pocit cnosti – ja a moja skupina sme dobrí ľudia
  • rozdelenie na my a oni – existuje iná skupina ľudí , ktorá ohrozuje našu cnostnú skupinu
  • máme právo sa voči nim brániť, čo ospravedlňuje aj likvidáciu

My a pocit cnosti

O sebe máme obvykle dobrú mienku. Vieme, že nie sme dokonalí, ale veríme, že napriek svojim chybám sme v podstate dobrí ľudia.

Ak sme konfrontovaní s inakosťou, začneme sa automaticky porovnávať. Porovnávame sa v rámci vlastných rodín s príbuznými. Hodnotíme ich inteligenciu, návyky, ako žijú, ako vychovávajú svoje deti, čo si kupujú a ako trávia voľný čas. Rovnako sa porovnávame s obyvateľmi iných miest (Bratislava vs. východ), inými národmi, náboženstvami, politickými oponentami.

Samých seba samozrejme považujeme obvykle za lepších a keď to aj vyzerá inak, nájdeme na správaní iných niečo horšie, čo ospravedlní naše zlé stránky.

To je ďalší malý krok k opovrhovaniu inou skupinou. Musíme mať voči nej pocit morálneho náskoku a cnosti.

Takto nenápadne sa začína pocit vlastnej morálnej nadradenosti nad niekým, koho vôbec nepoznáme.

Oni – iná skupina nás ohrozuje

Samotná morálna nadradenosť voči iným však nestačí k schvaľovaniu ich likvidácie. Podmienku je pocit ohrozenia od tejto skupiny.

Identifikovať ohrozenie od jedného človeka, ktorému stojíme zoči-voči je pomerne ľahké. Dá sa posúdiť z kontextu situácie, z jeho postoja, výrazu tváre, obsahu rozhovoru a tónu hlasu. Ak sa ale sami bezprostredne v takejto nebezpečnej situácii nenachádzame, môžeme v sebe aspoň vyvolať strach, že by sa nám také niečo stať mohlo.

Uvažujeme – kto býva obvykle útočník? Z akej rodiny? Z akej sociálnej skupiny? Akej farby pleti, národnosti, alebo náboženstva?

Ľudí kategorizujeme podľa zaužívaných kritérií, lebo nie je v našich silách poznať každého jedného osobne a pristupovať k nemu individuálne. A tu je ďalší nenápadný krok smerom ku schvaľovaniu násilia voči inej skupine – zovšeobecňovanie a stereotypy.

Tie môžu byť niekedy prospešné, pretože nám často zjednodušujú život. Nemáme kapacity na preverenie každého jednotlivého prípadu a tak urobíme skratku v myslení.

Jednotlivú skúsenosť prenesieme na celú skupinu ľudí. Toto sa nám veľa krát osvedčilo, ale je tu aj veľký priestor na omyl a zlyhanie. Ak inokedy funkčný stereotyp zlyhá, stáva sa z neho predsudok.

Vytvárame si emocionálny a negatívne skreslený postoj o ľuďoch bez toho, aby sme ich poznali a začneme sa nimi cítiť ohrození. A tak si myslíme, že keď sa násilia dopustia nejakí rómovia alebo moslimovia, sme presvedčení, že sa musíme radšej brániť voči všetkým rómom a všetkým moslimom. Pre istotu.

Prvé rozdelenie na “my a oni” nám znemožňuje použiť rovnaký meter aj na vlastnú skupinu. Ak sa členovia našej skupiny (biely, kresťania) dopúšťajú násilia, automaticky to ospravedlníme ako niečo iné a nezavrhneme vlastnú skupinu. Predsudok použiteľný na iné skupiny, na tú našu nefunguje.

Právo na obranu

Právo na sebaobranu je nespochybniteľné. Ak niekto zaútočil a ubližuje nám, máme právo sa brániť. Od sebaobrany, je však len malý krok k preventívnemu útoku. Ten je voči potenciálnemu agresorovi všeobecne považovaný tiež za správny a strategicky výhodný čin.

Lepšie je predsa predísť škodám na svojej strane skôr, a využiť výhodu útoku, než sa brániť až potom ako už zaútočila druhá strana. Toto je ďalší “logický” krok vedúci k schváleniu násilného postupu voči inej skupine ľudí.

A tak keď uveríme tlačenému naratívu alternatívnych médií, že utečenci nám prišli rozvrátiť našu kultúru, znásilňovať naše ženy a zabíjať našich ľudí len preto, lebo niektorí z nich sú násilníci (že takí sú aj naši vlastní, prehliadame), môžeme cítiť oprávnenie brániť sa. Nalepíme na celú skupinu predsudok a začneme pomýšľať na sebaobranu.

Údajné celosvetové sprisahanie židov, iluminátov, alebo liberálov môže v niekom vytvárať pocit oprávnenia brániť sa aj preventívne. My sme predsa tí cnostní, a “oni” ohrozujú našu predstavu o pokojnom, morálnom a spravodlivom svete.

Nikto nerieši, či je to tak naozaj, alebo je tento pocit ohrozenia len umelo vytvorený v našej hlave.

10 krokov vedúcich ku genocíde

V desiatich krokoch vedúcich ku genocíde od Gregory H. Stantona je tento postup viditeľný ešte detailnejšie:

  1. Klasifikácia – rozdelenie na “my” a “oni”.
  2. Symbolizácia – vytváranie symbolov, podporných grafík, obrázkov, “meme” na podporu propagandy a klasifikácie.
  3. Diskriminácia – upieranie ľudských práv, ktoré sú inak všetkým ostatným dostupné
  4. Dehumanizácia – “oni” sú zbavení ľudskosti. Prirovnávaní sú ku zvieratám, škodcom, hmyzu, odpadu. Vďaka tomu je u ostatných ľahko možné ľahko prekonať inak prirodzený odpor k vraždeniu.
  5. Organizácia – vytváranie organizovaných jednotiek, na ochranu “my” proti “oni”, trénovaných a vyzbrojovaných.
  6. Polarizácia – rozširovanie a pritvrdzovanie informačnej základne pre zvyšovanie napätia medzi “my” a “oni”. Zhrubnutie slovníka, preháňanie, zvýrazňovanie extrémov pre dosiahnutie ešte dôslednejšej dehumanizácie v hlavách ľudí.
  7. Príprava – vytváranie plánov na “vyčistenie” a odstránenie nepohodlnej skupiny s využitím argumentácia o sebeobrane – “ak nezabijeme my ich, zabijú oni nás”.
  8. Perzekúcia – prenasledovanie, oddeľovanie a označovanie zlých a neľudských “oni” na základe nejakej charakteristiky – náboženskej alebo sexuálnej orientácie, národnostného pôvodu a podobne.
  9. Likvidácia – keďže ostatné obyvateľstvo je už spracované propagandou, “oni” sú už dostatočne dehumanizovaní, dochádza k ich vyhladzovaniu a likvidácii.
  10. Popieranie – tí, ktorí likvidujú popierajú, že by robili niečo zlé.

Sledujúc verejný priestor na internete, hlavne na sociálnych sieťach a diskusiu o utečencoch, homosexuáloch, moslimoch (hejty zo strany kresťanov), kresťanoch ( hejty zo strany moslimov v arabských krajinách), som šokovaný že rozpoznávam niektoré z týchto krokov aj dnes.

Nie je to ešte ani osemdesiat rokov odkedy sa skončila Druhá svetová vojna a zdá sa že mier a pokojný život nášho každodenného života nie je takou samozrejmosťou, ako by sa mohlo zdať. Preto si myslím, že je veľmi dôležité o tom nahlas hovoriť, aby sa nemusel naplniť Santayanov výrok:

Kto nepozná svoju minulosť, je odsúdený na to, aby si ju zopakoval.

A my ostatní, aby sme sa tomu nemuseli len bezmocne prizerať.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.